3. 2. 2018

Obyčajno kreslenkový blog

Včerajší deň bol taký obyčajno kreslenkový. Dnes, milí priatelia, nemám úplne chuť na premúdrelé reči moje a tak radšej pridám do blogovej zbierky čosi obyčajné. Prosto moje. Také, kde netreba príliš premýšľať ani mne a ani vám. Ale ktovie, možno sa to celé zvrhne a na konci prídeme na nejakú závažnú životnú pravdu.
Boli sme včera s Rišom v štúdiu, lebo sme mali klientku z Nemecka. Bola u nás už tretíkrát a ešte sme si jedno sedenie dohodli. Je to dievča, ktoré pracuje v múzeu a miluje hory, lezenie po skalách a turistiku. Vždy keď príde, hypnotizuje nás očami a my sa s Bumpkinom cítime nesvoji. Má taký zvláštny prenikavý pohľad a vždy nás nechá hovoriť o všeličom, čo by úplne nemala robiť, lebo my potom fakt o všeličom hovoríme. Hlavne ja, cítim sa nesvoja, ak mi ľudia dávajú priestor hovoriť.
Jej to ale nevadí. Ešte pri odchode povie, že nás rada počúva a ja sa idem prepadnúť od hanby a vravím si, že ozaj je to zdvorilé dievča.
Nech je ako chce. Pre ňu máme taká špeci návrhy vždy, ktoré obsahujú drobné špirálky. Ona si to vymyslela, patrí to k nej a mne napadá, že okrem nej sme tú textúru na nikom nepoužili. Na druhej strane, Bumpkkin tie špirály až tak neobdivuje. Chápem ho. Úplne.

Je možné si to všetko pamätať? Máme na konte cez tisícku tetovaní a stále si pamätáme, čo je pre koho typické, aký kto je, ak príde na ďalšie sedenie.Ale samozrejme výnimky potvrdzujú pravidlo, proste u niekoho nám zas hlava vypne a nezapne sa, ani keď dotyčný človek otvorí dvere na štúdiu. Hold, asi musíte mať prenikavý pohľad. Aby si pýtať drobné špirálky na kožu.

Ako Rišo tetoval, ja som kreslila. Malý skicár na kolenách a trochu som tvorila. Mám rozkreslené drobné ilustrácie, ktoré ani neviem k čomu budú. Celkovo dosť tápem v tom, čo sa ľuďom páči a čo nie. Ono, človek musí robiť veci len pre seba a na verejnosť sa úplne nespoliehať. Často sú výsledky úplne odlišné a to, čo sa páčilo pred týždňom už dnes môže byť prepadák. Tvorba je veľmi nestála vec, páčivosť rovnako.
A tak som tam sedela, blúdila fixou po papieri, kým ona zatína zuby a Rišo sa pri nej krčil. Videla som, že sa necíti dobre. On si to nechce priznať, ale v jeho veku už tateri svoju kariéru končia. Stále dúfam, že masážami a pohybom sa kríže a ruky poddajú a bude po nás ešte dlho dlho kresliť. Bola by to škoda poslať ho prepínať telku a nič nerobiť...

A tak sme mali spoločný deň, spoločne kreslenkový, so slečnou, ktorá nás hypnotizovala očami a my sme boli tak trochu nesvoji. Ale nič to, podľa toho ju poznáme a práve kvôli takým ľuďom nás to baví. Sem tam viac. Sme tam menej. Pri tisícke tetovaní je to v poriadku.
Včerajší deň bol teda ozaj obyčajno kreslenkový.





Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára