27. 1. 2018

Slnečnice a ja

Budem sa dnes snažiť písať o pocitoch. O hlbokých pocitoch, dojmoch a vyznaniach. Takže prosím, pripravte sa na trošku emotívne podfarbený post. Ostatne, ktoré nie sú? Ja sa tu od roku 2013 stále z niečoho vyznávam a často je to k sebe samej. Možno tak trochu zo sebeckej lásky...A možno to len ja tak vnímam.
Ale vrátim sa k sobote. Prebehla obrázkovo, spokojne. Bumpkin navaril skvelý obed, kým ja som nahadzovala do obchodu obrázky. Mimochodom, sebecky vám ďakujem  za priazeň, ktorú ste im venovali. Verte, že tvorca- umelec (či čo som to), je vlastne na tú priazeň odkázaný a nemusí sa cítiť ako Van Gogh...


A tu je to premostenie. Ploché trochu? Prosím, nie som spisovateľ, len sebecky si sem ukladám svoje pocity a dojmy z vecí okolo mňa. A tiež by som si tu rada odložila pocit, ktorý som nadobudla po filme, ktorý sme vďaka Ľubke Kukajke videli.
Ono, pokiaľ ste na tom neboli v kine, nebojte sa, nebudem vám tu písať obsah a nebudem púšťať žiadne extra spojlery, ktoré by vás od jeho pozerania odradili. Chcela som si sem sebecky napísať, že to je ozaj umelecké dielo, že sa nám z tých meniacich sa farieb chvíľami točila hlava. Z hrubých nánosov farby však išiel život, ktorý pulzoval na plátne a tomu filmu to nemôžem uprieť. Sebecky a subjektívne...
Mnohí film kritizovali, kvôli príbehu, že mal rezervy, že mal medzery, že tam chýbalo srdce...
Ale, opäť subjektívne- čo sa vlastne očakáva od filmu, ktorý obsahuje viac ne 69 000 obrazov, ktoré umelci namaľovali ručne. Prepáčte, ak príbeh pokrivkával, ja mu to odpúšťam. Ozaj. Moja sobota nemohla byť krajšia a umeleckejšia.
Ak máte radi marvelovky, horory a Van Goghove  slnečnice ste zhliadli akurát tak niekde na záchode ako plagát alebo ako výpredaj v Tescu, možno to celkom neoceníte. I keď, dajte tomu šancu. Ak vo vás drieme hanblivý umelec, rozhodne vás nakopne fakt, že Vincent začal aktívne maľovať až v 28 rokoch a za 9  rokov- do svojej smrti- vytvoril slušnú zbierku pokladov. Tak toto by mohol byť bod, kedy sa vaša umelecká duša preberie a začne tvoriť. Možno aj to je skrytý význam toho filmu a celého Vincentovho života. Objavovať seba a svoje skryté rezervy...

Keď som mala 15 rokov, čítala som jeho životopis. Chodila som s tou knihou po byte a hovorila si, že ozaj to bol génius, smutný človek a mnohým veciam som úplne nechápala. Jedno som vedela, že aj ja chcem byť umelec a génius...Časom zabudnete, časom sa stanete sebou, génius zovšednie a teraz mi to všetko chodí po hlave a je presne objavujem tie skryté rezervy. Dojmy, pocity, sebecky osláviť seba samého. Smie sa to? Bol to skromný človek a pracovitý. Vďaka tomu filmu som si to pripomenula a teším sa na dnes. Mám výhodu, že moje drobné veci hneď ráno uvidí pár ľudí, že možno niekto ocení slová, ktoré píšem. Že ma niekto letmo pozdraví a poďakuje za darček k objednávke...Mám výhodu oproti Van Goghovi, že svet je ku mne bližšie a že sa nemusím cítiť tak osamelo v tom umení...

V umení totiž človek ľahko skĺzne k sebe. Sebecky. K sebe.

Ten film bol o ňom. Bol pre mňa krásny. A viac vám už veru nepoviem.

mávam
lu.

PS: nie som Van Gogh, tak vám tu nechávam tie svoje príbehy o Vzdávajkovi...


O Klinčekovi...


A o babke Márii, ktorá vnukom chystá buchty vegánske a je to bisťu ťažká výzva...Obrázok dokončím, bude to čupr!



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára