25. 1. 2018

Skoro ako denník

Ja som na vás úplne nezabudla, no musela som pokresliť veľa papierov, aby som sa prepracovala k tomuto virtuálnemu.
Dobre nechápem, ako som stíhala plniť tento blog, keď som mala dve práce. Fakt netuším, akým zázrakom som si organizovala čas. Dokonca mám pocit, že sme mali doma aj viac poriadok. Síce ma po tomto blogposte čaká "generální úklid fixkových priestorov" no glanc a lesk tohoto domu zašiel. Viem kam, do kreslenia. No, dovidenia vážení. Lesk starých časov a ja si k tým spomienkam pustím obľúbené CD.

Berte prosím tento post ako denníkový záznam. Nemám pre vás múdrosť ani veľkolepý záver. S úvodom o čistote odišli všetky moje nádeje, že z tohoto urobím hodnotný príspevok. Ale píšem vám sem pravdu, fakt musím viac upratovať.
Čo ale už nemusím celkom, je vyrábať ďalšie brošne. Úprimne sa z nich teším. Je to zas kúsok akého si môjho produktu. Teda- môjho. Viete ako to myslím, brošne vyrába kde kto, ale takto otrasne-krásne určite iba ja. Prečo píšem otrasne-krásne? Viete, niekedy sú veci, ktoré buď milujete alebo neznášate a podobne to mám s mojimi brošňami. Niekedy neviem, či sa mi páčia, alebo by som ich zahodila do koša. Sú tak cirkusantské a zvláštne, balansujú na hranici gýča "jak bejk" ale úprimne, znovu úprimne sú moje. Som to ja. Takže vraciam sa k tomu, že sú krásne.
Mám k nim toľko materiálu, že ich môžem vyrábať do súdneho dňa. Za to vďačím Ľubke Kukajte, ona je hlavný manažér a sponzor snáď všetkého, čo urobím...




Mám ich plnú krabicu. Niektoré sú fuč a niektoré ešte stále čakajú na svoju majiteľku- cirkusantku.

Okrem toho, som včera dokončila jeden originál. Ten už novú majiteľku má, ale poviem vám o tom originále viac. Je to o žene, ktorá sa rada stráca, do svojho sveta, z tohoto sveta uteká. Asi ako každý umelec, ktorý, ak chce tvoriť, musí sa v mysli presunúť niekam inam...
Aj ja sa tak presúvam. Stačí, ak ma Bumpkin obklopí výtvarnými potrebami a ja idem. Bez vyzvania, automaticky utekám od neho.


Poviem vám, že on je môj druhý manažér a sponzor. Teda takto, ja som mu nakúpila k narodeninám výtvarné poklady a potom akosi...musel mi ten skicár a fixy kúpiť on :D Viete, po 11 rokoch máme stále takú veľkú chuť darovať si radosť...Majú to všetci tak? Ja by som chcela, aby za ďalších 10 rokov sa nás ľudia opýtali, že v čom to je, že sme stále spolu? A my odpovieme, že je to tým, že sa 20 dní v mesiaci neznášame a tie zvyšné si darujeme radosti a prehodíme pár slov.
To stačí, nie? Neviem ako to vlastne funguje. Neviem ako sa to všetko má diať a či za to môžeme vlastne my...Možno vesmír iba.

A tak skicár, fixy, čipky a moje drobné ďakujem. Chcela som vám sem odfotiť, čo dostal odo mňa k narodkám, ale povedal, že nie, že to je tajné. A ja som s týmto tvrdením ok. Nemala by som aj ja byť viac tajná?





A s tou otázkou sa na dnes lúčim. Odpusťte tento vrcholne bez pointy post...
Polepším sa

Letím upratovať
lu.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára