20. 5. 2018

O balení

Kedysi, v roku 2008, keď sa začali moje prvé obrázky predávať na českom fleri, som absolútne netušila, že balenie objednávok môže byť tak magická záležitosť. Bola som úplný amatér a vlastne mi bolo jedno, že príde domov klientovi len obálka a v nej obrázok. Zohnať v tej dobre dobrú kartónovú obálku bolo nemožné, a tak prvé, čo zbadal zákazník s môjho balenia, bola bublinková fólia. Viac kreativity možné nebolo. Bublinky sú okáč...
Balila som obrázky ozaj kadejako a dostávala peniaze za objednávky poštou v obálkach...Chápete to? Prevod bol brutálne drahý, a tak všetci zo začiatku riskovali, lebo platby mi chodili domov...v obálkach. Ešte raz si to prečítajme- v  o b á l k a c h.
Handmade bolo v plienkach. Ja som bola v plienkach, moje balenie bolo v plienkach, ale obrázkom sa darilo. Dodnes si pamätám, ako som nemohla zaspať, lebo sa mi plnil sen. Teda, aj ten sen bol v plienkach- že raz bude len tvoriť a tvoriť...

V roku 2009 prišlo sashe a ja som už konečne mohla dostávať peniaze sofistikovane a na účet. Mala som pocti, že mi padol kameň zo srdca, a to som ešte netušila, že český Hodonín je fakt kúsok, a že si tam môžem ísť založiť český účet. Kvôli tej hotovosti chodiacej v Čiech v  o b á l k a c h...
Veci sú vlastne jednoduché, pokiaľ máte super frajera a internet. Jo, a ešte google mapu. A tak konečne som sa cítila ako predajca. Ale nie ako podnikateľ. K tomu som opäť potrebovala sadnúť na internet a tiež frajera, aby sme išli do Piešťan na daňový úrad.

Keď sa spätne na to všetko dívam, vravím si ako krásna cesta s tvorením a handmade. Čím si človek prešiel, čo sa všetko naučil. Ale aby som sa vrátila k tomu hlavnému- stále to moje balenie bolo v plienkach. Obálka, bublinky, niečo kartónové a tým to haslo. Vždy som si hovorila, že by som to a ono potrebovala, aby človek mal z toho otvárania radosť...Takú detskú, nefalšovanú, aby zákazník vedel, že to posiela Lucy a s láskou a s radosťou!

Až o pár rokov neskôr som si nakúpila vecičky od jednej Miriam a zistila, čo znamená dostať  H A N D M A D E balíček, ručne robený s láskou zabalený. To bola taká radosť to otvárať. Papierový sáčok, celofánový obal, sušené kvety, handmade vizitka, drobný špagátik, darček k tomu, čajík ....
A tak začalo gúglenie. Svoj prvý poriadny obalový materiál som si objednávala cez amazon- papierové sáčky s nádhernými kvetinami. Dodnes si pamätám, že som za ne vysolila cez 10 libier. Bolo ich 20 kusov :D. Nesmejte sa.
Rovnako ako obaly a katronové obálky- tie dodnes objednávam z Čiech. Ale to nie je podstatné. Dnes kopec kreatívneho materiálu objednáte z aliexpresu (nezapierajte, viem, že máte v košíku nahádzané desiatky vecí) alebo kopec materiálu viete zrecyklovať, prípadne zbehnete do Tedi obchodu a môžete si oči vyočiť, koľko radosti viete kúpiť na jednom mieste. To sa bude baliť. Juch!!!





A tak si myslím, že vďaka tomu som svoje handmade povýšila, a že tým, koľko námahy si dám pri balení, ozaj zákazníka poteším.
Úprimne, ja sa tu zas nechválim, že som nejaký majsterko. Poznám XY predajcov, ktorí to robia lepšie...Chcem tým len povedať, že človek stále prichádza na nové veci, stále sa učí, a i keď sa to zdá malichernosť, neraz som dostala správu, že balíček odo mňa bolo ako rozbaľovať si vianočný darček. No uznajte, týmto sa nepochváliť?





Balenie je rituál, balenie je meditácia, kde myslím na to, že to vlastne budem rozbaľovať ja, a čo by ma potešilo. Hodvábny papier, pevný obal, ružová stuha? Alebo snáď lebečkové nálepky? Alebo nebodaj pridám svoje nálepky?

Akoby balíček šiel ku mne. V tom som za zmenila. Radosť musí ísť ďalej, aj keď takto materiálne, s mašľou previazanou obálkou. Veď predsa takáto radosť je povolená a človek sa nemusí za ňu vôbec ale vôbec hanbiť. Stále sme totiž deti, ktorým sa rozžiaria oči pri rozbaľovaní. Súdiac, podľa seba...

Mávam
lu.







18. 5. 2018

Len trochu pozitívne

Je skoro ráno. Teda, nie úplne skoro, niečo po siedmej. Bumpkin práve vstal a hneď sa pýta, čo ideme fotiť. Chudák, má tak trochu traumu zo včerajšieho rána, pretože som ho hneď schytila a nútila cvakať ostošesť. Tak, mohla by som aj sama so statívom, ale takto mi to príde kus pohodlnejšie.
Úprimne, ešte ho musím trochu potrénovať, lebo tie fotky sú také kadejaké. Alebo, že by to bolo mnou? Nehádam sa, je to viac než pravdepodobné.

Včera som po dňoch voľna, začala pracovať. Dokončila pár vecí, ktoré boli v šuplíku, nahodila ich na sashe, pochytala skicáre a bol večer. Už som to raz vo svojom vlogu spomínala, že dni letia tak rýchlo, až mám z toho strach. Kto vymyslel čas...? (jaj vlastne, ja to viem, pána Čas a jeho sovu domácu, som tiež včera dokreslila, stále na mňa robil tik-tak-tak-tik)

Na stole mi leží kniha, ktorú som počas voľna začala čítať. Je to tom, ako sa zbaviť negatívnych energií, ako ich liečiť nielen u seba ale aj u druhých ľudí. Koncept pozitívneho sa mi vždy veľmi páčil a udržať myseľ pozitívnu je ťažké. No pokiaľ sa z toho stane zvyk, rutina, dá sa to úplne jednoducho. Aspoň tak to všetci píšu a hovoria. Verím im ozaj.
A tak listujem stranu za stranou a hovorím si, že veľa vecí som zabudla, obišla a veľa vecí je pritom tak jednoduchých a tak prostých.
Pestovať pozitívne je to isté, ako pestovať kvetiny. A tým sa u mňa momentálne celkom darí...
Keď tú knihu dočítam, určite vám sem čo- to napíšem. Zatiaľ len svoje fotky zo včera prikladám...





16. 5. 2018

Zákaz

Tak to prišlo. A veru nejak skôr než som čakala.
Včera sa do telefónu ozvalo "Lucia do piatku nechytíš ceruzu do ruky, nechcem vidieť, že riešiš termíny. Jasnéééé".


Tak jasné šéfe. Myslím, že už sa na mňa Bumpkin nemohol pozerať. Zmätok v očiach, čo skôr, jedovatý pohľad nad každým ťahom ceruzy, ale zuby zaťaté a idem ako drak. Taká som, ja som nesmierne zodpovedný človek a tlak, aký na seba vyvíjam by mi mohol závidieť nejeden prísny šéf v nejakej fabrike. Darmo, viem, že jediná JA zarobím, jediná JA musím pracovať, aby bolo na úver, na jedlo a nemôžem to nechať len na Richarda. V tom som neskutočne zodpovedná a nerada som, ak neprikladám ruku k dielu. No myslím, že už aj on uznal, že hranice som dosť posunula, pretože ja nemám víkendy, nemám voľno. Ceruza, pastelky, fixy, termíny...a dokola.

A teraz asi pár z vás krúti hlavou, že čo to píšem. Však ťahať chvíľu môže aj chlap a potom sa to zas otočí. Ale to nemáte moju povahu, ktorá chce všetko sama dokázať...Tvrdohlavo, žensky, feministicky. Ja neviem ani prečo, nikdy som sa nespoliehala na nikoho iného, len na seba, no teraz ozaj ozaj som vyčerpaná...

Takže poslúchla som šéfa a snažím sa zamestnať niečím iným. Čítam, strúham pastelky, pozerám videá, chodím po dome ako nervózny tiger. Ani som si nemyslela, že som taká hyperaktívna :D A podvedome chytám obrázky do ruky, aspoň listujem v skicároch, ale držím sa.
Je to snáď ako závislosť, že dospejete do bodu, kedy vás to začína ničiť, ale ten zvyk, že to potrebujete, vás nútiť sa k tomu vracať. Ničím sa svojím umením :D Kam som to dospela...
Tak vidíte, učím sa, krásna lekcia o tom, že relaxovať je dôležité, dokonca sa to treba naučiť. A zjavne mi to celkom ešte nejde...Majme so mnou trpezlivosť.





Tak teda dnes žiadne robené vecičky, iba pár kníh, pár fotiek.
PS: nová kniha od Frannerd, je to akoby komix o cestovateľských zážitkoch, a životnej etape Fran a Eda. Forma je krásna, krásne ilustrácie, ale ťažko sa mi to číta, to sa musím priznať. Aj tak je to však osobité a v zbierke nesmie chýbať.
Ku kúpe ma posmelila Majka Baláž, ktorá ju má a povedala, že je super!
Mávam teda a idem si nájsť nejakú nekreatívnu prácu ♥

 

14. 5. 2018

Rutina

Dvaja psíkovia. Jeden  dôchodček, druhý dôchodček. Jednému hrozí plastika kolena, kríva ako deduško a druhý ma alergiu, a pokiaľ neberie antibiotiká, tak sa mu zapaľujú medzi-prstové vankúšiky...Alergia na nejaké trávy. Vždy to začne v apríli a ťahá sa to do prvých mrazov.
Prosím, kedy to skončí ? :D Cítim sa ako sestrička, kontrolujem, napomínam, kalkulujem, kedy s ktorým veterinárovi. V júny ide Richard na bicyklovú dovču a my tu ostaneme odkázaní na seba.
Mám brať atb na kilá do rezervy? ...Milí, zlatí, psíčkovia sú súčasťou nášho života veľa rokov, ale toto, akú šnúru všemožných chorôb majú, mi dokáže vyčariť už len úsmev na tvári...:D Viac ani nie. Zvykáme si.
A tak idú dni za dňom. Pomedzi to kreslím, odpisujem na maily, skúšam plánovať príspevky  a videá. Potom sa zastavím, čosi prečítam a zas dokola to isté...
Stále vravím, že rutina je bezpečná, aj keď s atb, ale predsa len, je to bezpečné. Dni sa podobajú, dni sú skoro rovnaké, a tak nejak kolísajú, uspávajú rovnakou pesničkou...
Pre človeka, ktorý má rád adrenalín to musí byť peklo, pre mňa je to vôňa domova a symbol tých, ktorých mám rada.
Tak nateraz mávam. Idem ládovať lieky k raňajkám ♥

PS: včera som pridala nové vecičky na sashe, cirkus brošky, ako ich ja volám a ešte motýlie nálepky, tie sa mi páčia asi najviac. Ja som totiž človek, čo všetko možné lepí do skicárov, zošitkov ♥








12. 5. 2018

Tri a viac radostí

Nechce sa mi ani veriť, že posledný príspevok som sem pridala vo februári. Prepáčte, ale aj vám tak rýchlo letí čas?
Ja netuším ako to tvorcovia stíhajú- tvoriť, blogovať, vlogovať, a k tomu ešte aj starať sa o deti, či zvieratá...Vážne sa to dá všetko stíhať? Lebo ja som na blog kašlala, pretože som ho absolútne nevedela zaradiť do žiadneho plánu. A ešte jedna vec, musím sa vám aj tak priznať, že myšlienky, ktoré mi lietali hlavou, nemali ani vlastne žiaden hodnotný obsah.... Nechcela som ich vidieť napísané, lebo už vo mne zneli, ako keby sa snažili preskočiť jedna cez druhú...A ešte v blogu? Asi by z toho bola  čistá blamáž...
Povedala som si teda, že dnes si sadnem a napíšem, čo mám okolo seba a z čoho mám radosť...Teda okrem toho, že Dastymu hrozí operácia. Z toho radosť nemám, ale ak budeme musieť, pôjdeme do toho. Psík dôchodček nás potrebuje...

Poďme radšej k radostiam.
Moja prvá radosť je to, že som sa vrátila k videám. Som veľký obdivovateľ youtubu a ľudí, ktorí tvoria, točia a vlogujú. Keď som cca pred rokom ostala doma, to bola prvá vec na mojom zozname, ktorú som chcela posunúť dopredu a venovať sa jej.
Úprimne, tie moje videá nie sú zas až tak úžasné a dokonalé, ale zisťujem, že ľuďom, ktorí ma sledujú je to fakt jedno. A toho sa držím aj ja. Pokiaľ sa mi niekto páči a mám ho rada, rozhodne mu odpustím nedokonalosti...Aj vrásky a kruhy pod očami.
Takže videá, vlogy, keď stíham, vždy niečo pridám. Snáď ma to chvíľu bude držať. Je to vlastne môj jediný kontakt so svetom. Som doma, a kreslím. Tak som to chcela, tak to mám ( a niekedy som z toho pekne otrávená :D)

Moja druhá radosť je, že s Bumpkinom sme začali kopec vecí pestovať. Sadil rajčiny, kaleráb, jahody, cuketu, papriku...Nadchol sa pre to a ja ticho asistujem. Je to pre nás nové a ja som známa tým, že zabijem všetko zelené, takže som dostala zatiaľ pozíciu "výkonná asistenta pána Zeleninku Bumpkina..."
Tento rok, teda sme sa pohli aj týmto smerom. Myslíme si, že mať pôdu, hrudu zeme je veľký dar.
Okrem toho máme komposty, kde chováme dážďovky...Ale to nájdete v jednom z mojich blogov, opakovať sa nebudem ♥
Tiež sa snažíme obmedziť akékoľvek plasty, a ako sa nám darí, to vám rozhodne napíšem.

Tretia radosť je, že polka knihy o Lumprdlíkoch je za mnou. Teda, to si trochu fandím, ale prostredie vesmírne z prvej časti knihy je "ready" a ja si trasiem všetkými rukami. Aj nohami. Uvidíme ako to pôjde ďalej. Držte palce.

Mám s radosťami pokračovať? Alebo už zniem ako nabudený americký obchodník, ktorý predáva knihu o tajomstve? Ech, sama neviem. Ale pridám ešte jednu radosť!

Je to viac než rok, čo som slobodný umelec a poviem vám, je to taká drina, že neraz by som radšej späť do kanclu a šúchala nohami pod stolom :) Ale toto ma prejde za dve sekundy, keď ťahám z poličky skicár...Som rada slobodná, to sa musí nechať! Je to úžasný pocit!

A tu už radosti preruším. Na dnes vám musí stačiť. Ešte prikladám pár fotiek toho, čo som robila. Hlavne drobné skicáriky, ktoré sama využívam a mám ich rada. Ukladám tam svoje tajomstvá a tým, že ten skicárik má útlych 14x11cm, mám pocit, že ich nikto nikdy neobjaví...

Mávam vám a bumpkinovsky scískam

PS: radostí je ešte dosť, odložím si do ďalšieho blog písmenovania, snáď skôr než za tri mesiace
PS2: fotky mojich nových kresbičiek, skicárikov a takých tých vecí, však viete...