6. 2. 2018

Životom

Vždy, keď si upravujem nazbierané fotky v počítači, premýšľam, o čom budem písať. Ono, písať beriem skôr vo význame, čo sem- ktorý deň- zaznamenám a čo by som si chcela znovu prečítať. Nejde mi ani tak o vás...Prepáčte, musím uznať, že moje záznamy majú minimálny dosah na cudzie životy, ale maximálny dosah na ten môj. Tak asi pochopíte, pre koho to sem viac píšem ...
Ak sem ale chodíte a sledujete jedným očkom, čo robím, tak vám za to ďakujem. Takých ako ja, je obrovské množstvo, takže som rada, ak si zrovna niekto vybral mňa.
Ale vrátim sa k tým fotkám a k tomu procesu. Vždy uvažujem, čo sem napíšem, ako to vyznie, aké to bude neskôr. Potom. Do budúcna. Ako by som mala vety uložiť, aby som sa neskôr za ne nehanbila. Vlastne, dá sa hanbiť za svoj život? Veď o ňom píšem a za ním si stojím. Iný nebude, jedine, že ja budem iná...
Časom.
Dozriem.
Pozriem sa na seba.
Na iných.
A pôjde sa ďalej.
Životom.

Dnes sa snažím dívať na život najtriezvejšie ako to ide. Rozum držím v hrsti a vravím mu, že všetko sa dá logicky vysvetliť. Aj to prečo ľudí strácame, prečo musíme ísť dopredu bez nich. Bez nich- tak dôležitých, tak potrebných. Lebo oni to akosi vzdali, život ich opustil. Dozreli. Pochopili. A my tu ostaneme trochu osamelí, neskutočne smutní, ale musíme ísť ďalej...Zastať, znamená zamrznúť. A ja mám rada slnko a teplo. Chcem ísť životom a chcem o ňom pekne písať. Nechať tu o ňom záznam, prečítať si o radosti.
O čase.
O dozrievaní.
O nazeraní na seba a na iných.
O tom, ako kráčam.
Životom.

A to je všetko, čo som dnes chcela povedať. Sebe a vám.

PS: od Bumpkina dostala som knihy, tak vám ich tu nechám. Život hneď chutí sladšie...

 










 PS2: a môj nedokončený knihomoľko, k nemu vám potom príbeh určite napíšem♥



4. 2. 2018

Nepraktické

Keďže už väčšina z vás vie, že som sa zapojila do Zuzkinej výzvy #dreadkuar, som obklopená témami viac než inokedy. Priznám sa, kresliť každý deň podľa zadanej témy, mi nejak extra neprekáža. Možno to bude tým, že prevažná väčšina našich kresleniek pre klientov je na tému, ktorú oni chcú. A ja som na to navyknutá. Prezerám vety, zadania, opisy a premýšľam svojou hlavou asi ako by som to dala dokopy...Niekedy som vystavaná takým kombináciám, že by sa vám tá vaša hlava z toho aj poriadne zakrútila. Nikdy som si nemyslela, že to vôbec pôjde, vymýšľať príbehy do nejakej nositeľnej podoby.

Zuzkina výzva moju fantáziu ale dnes zaskočila. Témou na dnes bol "nepraktický dizajn". Hľadala som pomoc u Bumpkina a ten mi len oznámil, že mám vytiahnuť z chladničky ten krémeš a dať na neho brožový mostík. Nosil by to niekto? Nenosil? Je to nepraktické, je? Tak čo. Uznávam, skvelý nápad, ale povedala som si, že chcem vyrobiť niečo hmatateľnejšie a tak...
Padla za obeť jedna hlava!
Sa čudujete určite, že koho bola.
Tá hlava bola kedysi dávno urobená z nejakej samotvrdnúcej hmoty a mala byť pôvodne celou bábikou. Ale nemala som na bábu chuť, nemala som materiál a tak hlava ostala len hlavou. Dlhú, predlhú dobu. Až do dnešného dňa. Povedala som si, že čo môže byť viac nepraktické ako brošňa s hlavou, pod nejakou inou hlavou. Mojou alebo vašou. Že je to kus nepraktické nosiť také veci na sebe.
A tak som lepila, hlavu očesala ozdobila a hovorila si, že ozaj, kus nepraktické...

Téma splnená. Odškrtnuté. Podčiarknuté. Nepraktické. Bodka.

A v tom mi píše jedna Miška, že videla tú hlavu na instagrame a že k šatám by sa jej hodila.
Tak vidíte. Opäť ten subjektívny pocit, čo je pre mňa nepraktické, iný ocení...

Asi predsa len idem vytiahnuť ten krémeš...





PS: no a čo takto ostatné brošne, kúsok nepraktické? Ale čobyyyyy ♥
PS2: videli ste už nový rozhovor so mnou? tu jeeeeee https://www.heroes.sk/lucy-bumpkinova-rozhovor/


3. 2. 2018

Obyčajno kreslenkový blog

Včerajší deň bol taký obyčajno kreslenkový. Dnes, milí priatelia, nemám úplne chuť na premúdrelé reči moje a tak radšej pridám do blogovej zbierky čosi obyčajné. Prosto moje. Také, kde netreba príliš premýšľať ani mne a ani vám. Ale ktovie, možno sa to celé zvrhne a na konci prídeme na nejakú závažnú životnú pravdu.
Boli sme včera s Rišom v štúdiu, lebo sme mali klientku z Nemecka. Bola u nás už tretíkrát a ešte sme si jedno sedenie dohodli. Je to dievča, ktoré pracuje v múzeu a miluje hory, lezenie po skalách a turistiku. Vždy keď príde, hypnotizuje nás očami a my sa s Bumpkinom cítime nesvoji. Má taký zvláštny prenikavý pohľad a vždy nás nechá hovoriť o všeličom, čo by úplne nemala robiť, lebo my potom fakt o všeličom hovoríme. Hlavne ja, cítim sa nesvoja, ak mi ľudia dávajú priestor hovoriť.
Jej to ale nevadí. Ešte pri odchode povie, že nás rada počúva a ja sa idem prepadnúť od hanby a vravím si, že ozaj je to zdvorilé dievča.
Nech je ako chce. Pre ňu máme taká špeci návrhy vždy, ktoré obsahujú drobné špirálky. Ona si to vymyslela, patrí to k nej a mne napadá, že okrem nej sme tú textúru na nikom nepoužili. Na druhej strane, Bumpkkin tie špirály až tak neobdivuje. Chápem ho. Úplne.

Je možné si to všetko pamätať? Máme na konte cez tisícku tetovaní a stále si pamätáme, čo je pre koho typické, aký kto je, ak príde na ďalšie sedenie.Ale samozrejme výnimky potvrdzujú pravidlo, proste u niekoho nám zas hlava vypne a nezapne sa, ani keď dotyčný človek otvorí dvere na štúdiu. Hold, asi musíte mať prenikavý pohľad. Aby si pýtať drobné špirálky na kožu.

Ako Rišo tetoval, ja som kreslila. Malý skicár na kolenách a trochu som tvorila. Mám rozkreslené drobné ilustrácie, ktoré ani neviem k čomu budú. Celkovo dosť tápem v tom, čo sa ľuďom páči a čo nie. Ono, človek musí robiť veci len pre seba a na verejnosť sa úplne nespoliehať. Často sú výsledky úplne odlišné a to, čo sa páčilo pred týždňom už dnes môže byť prepadák. Tvorba je veľmi nestála vec, páčivosť rovnako.
A tak som tam sedela, blúdila fixou po papieri, kým ona zatína zuby a Rišo sa pri nej krčil. Videla som, že sa necíti dobre. On si to nechce priznať, ale v jeho veku už tateri svoju kariéru končia. Stále dúfam, že masážami a pohybom sa kríže a ruky poddajú a bude po nás ešte dlho dlho kresliť. Bola by to škoda poslať ho prepínať telku a nič nerobiť...

A tak sme mali spoločný deň, spoločne kreslenkový, so slečnou, ktorá nás hypnotizovala očami a my sme boli tak trochu nesvoji. Ale nič to, podľa toho ju poznáme a práve kvôli takým ľuďom nás to baví. Sem tam viac. Sme tam menej. Pri tisícke tetovaní je to v poriadku.
Včerajší deň bol teda ozaj obyčajno kreslenkový.





2. 2. 2018

Vraj to funguje takto

Vraj to funguje takto. Píšem slovo vraj hneď v prvej vete, lebo som to čítala iba v knihách, rukolapný dôkaz na nič nemám. Zatiaľ.
Vraj to funguje tak, že pred narodením každá duša súhlasí so svojím plánom. Súhlasí s tým, čo sa za života naučí. Vyberá si skúšky, ktorými prejde aj výzvy, ktoré od daného života príjme. Pustí do svojho života len ľudí, s ktorými sama súhlasí a ktorí sú pre jej rast dôležitý. Taký je plán. Vraj to tak funguje, že čokoľvek nás za života stretne, stalo sa to preto, lebo to jednoducho potrebujeme. A nemusí to byť prospešné pre nás teraz. Niečo jednoducho nestihneme a preto si to zas nesieme. Kdesi nad nami napísané. Kdesi na našich pleciach, v našom neviditeľnom obale. Prepáčte, veľmi zjednodušene píšem, ale veľmi komplikovane to vnímam. Vraj to takto funguje a mne sa ten systém páči. Páči sa mi, že ten "zlý a nespravodlivý osud" ustupuje našim želaniam a našej úprimnej ceste k sebe samým...

Vedomie toho, že sa to takto môže diať mi v živote pomohlo veľakrát a naučila som sa vďaka tomu jednu zásadnú vec. Ľudia, ktorí nám ublížia (pocit nášho subjektívneho ublíženia), sú našimi veľkými učiteľmi a mali by sme im byť vďační. Je to divné však? Je divné poďakovať niekomu, kto z vás urobí citového  úbožiaka, slabocha, čo po nociach dokola omiela otázku "prečo, práve ja."  Ja to poznám a každý takouto fázou prejde a prechádza. Chce to len čas a pochopenie.

Okrem toho, odpoveď  na tú otázku je v každom z nás- prijali sme takúto výzvu a bude sa to možno diať dokola, až do okamihu, kým proste nepoďakujeme, nezdvihneme hlavu a s úsmevom proste pôjdeme ďalej. Lebo v živote sa nám nedeje nič proti našej vôli. Bohužiaľ? Našťastie? Nechám na vás...
Všetkých tých ľudí sme mali stretnúť, všetky tie emócie sme mali precítiť. Mali sme s nimi čosi, čo potrebovalo vybuchnúť, ozdraviť sa alebo jednoducho zaniknúť.
Bolesť, smútok, strach z ublíženia, sú všetko len nepekné vedľajšie účinky nášho ega, ktoré bohužiaľ má každý a či chceme alebo nie, je dobre živené.

Vraj to tak funguje, že ak sa zacyklíme v jednom pocite, bude sa nám dokola opakovať. Dokola budeme stretávať podobných ľudí, budeme prichádzať do podobných situácií a to len preto, lebo nechceme pochopiť, odmietame sa pustiť vlastných bolestí a nedokážeme prekročiť svoj vlastný tieň.

Úprimne, ľahko sa to číta, ľahko sa to píše, ale dosť jednoducho sa to dá žiť. Stačí prijať výzvu na to, aby sme sa kúsok zmenili. Iných nezmeníme. Seba áno, vraj každá duša s tým na svojej ceste súhlasí...

A ja som súhlasila tiež! Výzvy to je moje! Napríklad, toť hľa prijala som kresliacu výzvu od Dreadky, ktorá bude prebiehať celý február a je označená haštagom #dreadkuar. Mám rada tvorivé výzvy a dúfam, že sa mi podarí ozaj urobiť tých 28 tém, ktoré sú na dredkuar naplánované. Nechám vám tu obrázok z prvej témy, ktorá sa volá Kyklop a dnešná je Nechutné jedlo. Ak by ste sa chceli zúčastniť tiež, na mojom facebooku je zoznam tém od Dreadky



PS: a ešte čo som našla v papiernictve? To sú výzvy! To sa bude zápisníkovať a tvoriť!






1. 2. 2018

O knihách/ A bosorkách

Vyrastala som v rodine, kde označenie bosorka, čarodejka, vedma, nebolo ani náhodou považované za hanlivé označenie.  Keď som mala asi 15 rokov dostala som svoje prvé tarotové karty a moja mamka sa čistou náhodou dozvedela, že by vedela liečiť ľudí. Bolo u nás teda bežné, že sa kupovali knihy o duchovnom raste a že som maminým kamarátkam veštila. Kedy príde ten pravý, kedy budú mať dieťa, či ten pravý je pravý. Na moje prekvapenie ani jedna z tých žien nevedela pochopiť, že také veci sa nemajú veštiť. Vedma má poradiť a vysvetliť ako ten život vlastne ide...Okrem toho, o rozhovoroch s duchmi, entitami a mŕtvymi ani nehovorím. Tí si tiež nedali poradiť...

Bosorka, čarodejka, vedma. Byť v inom storočí- stojíme s mamou na hranici a horíme ako fakle. A viete čo celkom zaberá na chlapov? Ak im vyveštíte z dlane. Musím sa smiať. Pozdravujem ťa Bumpkin. Myslím, že dodnes žije v predstave, že on zbalil mňa...
Bolo to veľmi zaujímavé obdobie v mojom živote a veľa som o tom hovorila aj na svojich live streamoch na instagrame. Je to kus mňa. Bosorka. Čarodejka.
Moja "kariéra" skončila v 23 rokoch, pretože Bumpkin je veľmi vnímavý človek a nechcela som mu takýmito vecami zaťažiť život. Ono, nie je to vždy také rozprávkové, ako sa zdá.
Na slovo bosorka a čarodejka som ale nezanevrela pár bosoriek mám vo svojej zbierke detských kníh. Prepáčte, ale to musí byť...Deti musia poznať čarodejky a úprimne nemusia zájsť až tam, kam som zašla ja. Čisto len pre radosť, môžu si prečítať o príbehoch bosoráckych, kde hlavné hrdinky varia odvary, trhajú myšie chvostíky a premýšľajú nie úplne pekne...

A tu sa pýtam, prečo? Bosorky úbohé vždy majú tak naložené na pleciach...Toľko negatívneho. Ešte šťastie, že to trochu poznám aj z inej strany, inak by som sa tých kníh aj trochu bála.

Začnem klasikou.
Roald Dahl patrí medzi mojich top autorov. Hlavne preto, že sa neštve s nejakým úžasne šťastným koncom a chlapec premenený na myš- proste ostane myšou. Hold smola. Stretol bosorky. Dovi dopo. To bolo asi kus hnusné odo mňa, že vám tu také podrobnosti hovorím, ale myslím, že knihu o čarodejkách od neho poznáte. Mám ju rada. Vykresľuje čarodejky ako zlé, škaredé a zákerné ženy.
Ženy, archetypálne sme bosorky proste!
Kniha obsahuje pár ilustrácií a skvelo sa číta. Čo od Dahla nie? Môj názor skreslený osobnou láskou k nemu...



 Mojím osobným favoritom je ale- medzi nami- je Karlík a továreň na čokoládu. Ale to podľa mňa hlavne kvôli filmu pretože, keď tú knihu čítam, počujem v hlave hlas rozprávača z českého dabingu. Psycho, ale keď to miluješ, nie je čo riešiť...

Ďalšou knihou o bosorkách je Čarodejnica Winnie. Našla som ju v Pante a videla som ešte nejaký príbeh o nej. Videla som, že autor je zahraničný, tak som klikla na bookdepository.com a skoro ma ovalilo, koľko príbehov je o Winnie tam. Ok, vzdávam sa, potrebujem ich!
Príbeh, ktorý mám ja, je jednoduchý. Winnie má kocúra, ktorý je čierny a keďže má aj čierny dom, čierne steny, čierny nábytok, nie je jednoduché kocúra zbadať. Konečne výnimka, kde boroska je dobrá bytosť. Teda, k svoju kocúrovi! Vizuálne je pekná. Proste príbehové, popisné ilustrácie, ktoré vystihujú príbeh, a ktoré ja by som nikdy nedokázala nakresliť!




Ďalšou knihou, ktorú som pre vás vybrala je kniha o Ježibabe Eulálii a drakovi Dobrákovi. Volá ho Dodo, lebo neznáša jeho meno. Ako vidieť, je to kniha o ozaj bosoráckej Ježibabe. Takej s metlou, čo plánuje všelijaké čáry-máry a pechtle mechtle. Chudák Dodo, má to ťažké.
Kniha neurazí a jediné, čo mi na nej vadí je ten ružový nápis- názov knihy. Možno by som lepší nevymyslela...ale však, haloooo.
Ilustrácie sú krásne a Eulália má krajší zadok než Kardašianky. Už len kvôli tomu som si ju kúpila!






Poslednou knihou, ktorú mám o bosorkách je prečudesné čosi, čo nemá poriadne ani názov, obsahuje prečudesno uložené tri príbehy a autora ilustrácií tam ani nenájdete.
Priznám sa, ja som bola tak zmätená z tej knihy. Je pravda, že je plná jednoduchých riekaniek a veršíkov, že možno nejaký malý šprt by sa ich po večeroch učil. Ale skôr si myslím, že tú knihu odloží a ide rolovať youtube. Takže, ak sa pýtate, prečo som si ju kúpila... Tak hlavne kvôli pár ilustrovaným stranám a mala som pocit, že sú od toho istého autora ako ježibaba Eulália. Do zbierky patrí, a keď na ňu pozriem už aj veršujem

Sloní chobot, levia laba, nech je zo mňa ježibaba!




 Tak milí, toto sú moje knihy o bosorkách a kľudne pošlite linky a typy, ak máte  nejaké v zbierke aj vy, prípadne viete o príbehoch, ktoré nás ženy s radosťou ukazujú ako bosorky!


Apropó, mám novú sukňu z druhej ruky a premýšľam ako v nej na metlu vysadnem...




mávam
lu.